Raz za neskorej jarnej noci, keď v jasných očiach zajaca, očarujúci mesiac sa odrážal. Toto bolo vtedy a toto je aj dnes. Príbeh Luny Mesačného Zajaca vám rozpoviem.

Mesiac žmurká v jej očiach, keď Luna bozkáva svitanie. Pozná tajné túžby, no nikomu ich nepovie. Chtíč stúpa a volá na mesiac, na plodnosť sladkú žiariť poď! Luna cestovala dúhou, obklopenou krištáľovým vzduchom nad, pod aj medzi, až do krajiny plnej rozkvetu. Koruna obopínajúca jej pás jej pripadala tesnejšia ako kedykoľvek predtým. Hojne si pochutnávala na chutných, sviežich bylinkách, na jej ceste za kráľom. 

Kukučkino volanie napĺňalo dni. Luna cestuje so srdcom naplneným šťastím v ústrety Vášnivému Splnu. Slnko začína sadať na západnej strane oblohy. Jantárovou farbou planie celá krajina. Zvuky vzrušenia sa nesú vzduchom. Svetlo súmraku sa snaží počarovať Luniným očiam. A Luna sa snaží dať zmysel tomu, čo vidí. V poli, kúsok obďaleč, vidí kopček. Zdá sa jej, že v ňom je otvor a cez neho žiari von svetlo. Odvráti pohľad a pozrie späť. Ešte stále tam je.

Zemou zaznie dunenie a Luna sa v strachu zvezie na zem. Za súmraku k nej ako duch cvála biela kobyla. Dotyk jej kopýt so zemou jej znie ako hromy a pomedzi strašideľné zvuky počuje volanie: „Nasleduj ma Luna, len poď.“ A Luna omámená kúzlami poslúchne kobylino volanie. Letia rýchlo, sťa vtáky s mohutnými krídlami. Krúžia okolo kopčeka raz, dva krát, tri krát až ako padá tma vstúpia do dutého kopčeka, do svetla z Iného Sveta.

Pomedzi závoje jemne sa meniacich farieb vedie ich cesta. Plachtia na opojných vôňach zvončeka, fialky, hyacintu, hlohu, stále ďalej a ďalej. Ich cestovanie sa spomalí a ako zastavia, aby si oddýchli, kobyla jemne zaerdží. Závoj farebného svetla krúži okolo nich a je jasný. Z nenazdania pred nimi stojí žena, odetá v červenej. Nežne pohladí kobylu na pozdrav a s úsmevom sa obráti na Lunu hovoriac: „Vitaj Luna, Ja som Rhiannon. Tvoja cesta bola dobrá a prišla si práve na BELTAIN. Je to čas lásky, plodnosti, hojnosti a osláv. Poď so mnou, máme vzácny dar, ktorý musíme odovzdať.“ Vo víre oslňujúcej červenej a cinkajúcich zvonekov, Rhiannon osedlá svoju kobylu a žiada Lunu, aby sa k nej pridala. So vzrušeným zaerdžaním miznú v diaľ.

Obklopené lietajúcimi vílami a blikajúcimi svetluškami, cestujú spievajúc si svoje melódie hypnotizujúce. Krehkými závojmi fantázie a labyrintmi snov naplnených myslí vedie ich cesta až do cieľa, do Zeleného Lesa.

Víriace hmly ustúpia a tam na mýtine, obklopení všetkými bytosťami a duchmi lesa, sa koná svadba. Májová nevesta, krásna sťa obrázok, odetá je v bielom a ozdobená kvetmi hlohu. Ženích, celý odetí v zelenej, je silny a urastený. Pozrie smerom k prichádzajúcim a usmeje sa na ne. Zrazu si Luna uvedomí, kto to je… Je to on, samotný Dubový Kráľ, v žiare svojej koruny.

Rhiannon zosadne zo svojej kobyly a siahne do svojho červeného plášťa. Vyberie z neho žiarivú guľôčku, drží ju vysoko. Guľôčka žiari svetlom života! Podíde k svadobnému páru a odovzdá im svoj vzácny dar. Ako si ho berú, jas svetla rastie a silnie. Svetlo je svetlejšie a belšie. Až je príliš jasné na to, aby sa Luna doň dívala. Musí odvrátiť svoj zrak. Trblietajúce svetielka víl sa znovu roztočia, vznášajúc závoje myšlienok Luninou myslou. Naplní ju pokojne ticho a v tom tichu má zrazu zvláštny pocit, akoby tu už niekedy predtým bola… Unášaná je na ďalšom obláčiku snov o rozkvitnutých jabloňiach.

Zo sladkého snenia sa Luna prebudí jasná a plná energie. Cíti, ako ju Rhiannonina láska objíma a počuje znieť jej pieseň: „Semienko života je zasiate a kolo sa otáča.“

Rhiannon natiahne ruku a ukáže tým cestu k večnosti…

Článok je čerpaný od autorky Wendy Andrew z knihy Luna Moon Hare.