Raz za nežnej letnej noci, sladký Slamený Mesiac v jasných očiach zajačika svieti. Toto bolo vtedy a toto je aj dnes. Ďalší príbeh Luny Mesačného Zajaca vám dnes prinesiem.
Presnila už mnoho dní, odkedy je strážkyňou Koruny Dubového Kráľa. Dní, naplnených omamným bzukotom včiel. Sprevádzaná serenádami svrčkov, pretancovala noci nad, pod aj medzi mesiacom a hviezdami. Až tam k MESAČNEJ MATKE.
Polia sú teraz obťažkané dozrievajúcimi plodinami. Na lúkach sa dlhá tráva pokosila a ponecháva sa vysušiť počas slnkom zaliatych dní. Jej sladká vôňa napĺňa pokojný vzduch. Luna si pochutnáva na nových výhonkoch, ktoré sa predierajú cez strnisko skosených stebiel trávy. Čas od času si ľahne, aby si odpočinula v tieni sena. A tak ubiehajú blažené dni ako jemný motýlí tanec. Život je sladký!
Na Luninom ušku sa usadila mucha. Odoženie ju a ospalo otvorí oči. Vo vzduchu, vlniacom sa horúčavou, zbadá obďaleč stáť jeleňa a laň. Jeleň stojí hrdo a je silný. Jeho parohy sa vetvia hore k modrej oblohe, sťa by sa jej dotýkali. Laň, s citom matky, sa opatrne priblíži k Lune a svojím zamatovým nosom ju pohladí. Luna si nie je istá, či správne chápe ich znamenia. Laň tentokrát Lunu postrči svojim ňufákom a otočí sa na jeleňa. On začne kráčať. Cielene smeruje k priechodu v poli. Na krátky okamih zastane, obzrie sa na Lunu a ona si všetko uvedomí; má ho nasledovať.
Luna pomaly hopká ze jeleňom. Obzrie sa na laň, aby sa ubezpečila, že koná správne. Ona ju opäť jemne postrčí a obe, jedna za druhou, kráčajú v stopách jeleňa. Tento malý sprievod sa vydáva cez lúky, cez otvor v kríku až do priľahlého poľa. Rastie tu obilie vysoké a zlato sfarbené. Jeleň ich vedie ďalej pomedzi bohatú úrodu. Luniní jelení sprievodcovia vidia ponad zrelé klásky, ale ona je ponorená do zlatého sveta. Musí im slepo dôverovať a nasledovať ich. Vzdialenosť, smer aj čas sa zlievajú do hypnotického vzoru zvislých stoniek obilia, pretkávaných štíhlymi nohami jelaňa a lane.
Uchvátená ich nasleduje ďalej a ďalej. Keď tu zrazu závrat sa pohráva s jej hlavou a jej obilný svet sa začína točiť. Spočiatku pomaly, potom rýchlejšie a rýchlejšie… vírenie, náhlenie, točenie, naháňanie… Zrazu je ľahká ako pierko, jej labky sa už nedotýkajú zeme! Dlhé nohy sa jej mihocú pred očami, ako sa krúti dookola a dookola. Vznáša sa hore k nebu, otáčajúc sa a krútiac sa v špirále. Ale nie! Koruna! Jej koruna! Je preč, zmetená z jej pásu do vzduchu! Prachom naplnené oči ju režú a ona sa ďalej krúti a otáča. Vietor fúkajúci do jej ušiek ju ohlušuje!
„POMôŽTE MI PROSÍM“ Luna vykríkne!
Z nenazdanie všetko ustane…Zrazu ju zahalí jemná žltá mäkkosť. Zmocní sa jej pokoj a v tom tichu má zrazu zvláštny pocit, že už tu predtým bola…
Ticho jej deja vu rýchlo strieda panika! Očakáva tvrdý pád na zem. Uplynie moment. Necíti žiadnu bolesť! Zmysly sa v jej tele začínajú opäť prebúdzať. Nepadá. Pomaly otvára svoje prachom pokryté oči a tu hladí do milujúcich očí matky! Luna si uvedomí, že je v laskyplnej náruči matky, ktorá ju kolíše.
„Neboj sa“, jej zlaý hlas chlácholí Lunu. „Som KER, MATKA OBILIA A ŽATVY. Tvoja cesta ťa priviedla sem na LAMMAS. Toto je čas hojnosti prvej žatvy. Pozri na zem moja maličká. Môj zlatý plášť je zrejúcim zrnom.“ Luna sa pozerá zo svojho vznešeného miesta dolu na svet. Neuvedomila si, ako vysoko je! Hľadí dolu, akoby z vrcholku hory a vidí KERIN plášť zrejúcich plodín ako sa rozprestiera krajinou.
Zrazu jej hlavou prebehne myšlienka na korunu. Jej blažený pocit sa rozbije na márne kúsky…. Koruna DUBOVÉHO KRÁĽA. Musí ju nájsť. Než môže niečo urobiť, KER jej nežne ukáže veľké pole v diaľke. Potom začne veľmi pomaly a graciózne klesať dolu do zeme! Ako sa Luna blíži k zemi, stále držaná v milujúcej náruči KER, zbadá pole. Presne to pole, do ktorého ju voviedol jeleň. A v tom poli je teraz dokonalý krásny kruh v obilí! Už je bližšie a Luna zbystrí zrak. V samom strede kruhu je KORUNA! Jej koruna. Nežné ruky, ktoré ju doteraz držali sa otvoria a ona skočí na zem. Rozbehne sa priamo ku korune a rýchlo si ju navlečie. Otočí sa späť, aby poďakovala Matke KER. Avšak všade kam dovidí sú len polia plné dozrievajúcich plodín.
Vietor sa pohráva s kukuričnými listami a Luna počuje zlatý hlas: „Ja som hojná úroda. Ja som tvoja matka, ktorá ťa vyživuje a kolo sa točí.“
V letnom popoludní zahalenom v tajomnej hmle, MATKA ŽATVY znovu povstáva zo zeme. Natiahne svoju ruku a ňou ukáže cestu k večnosti…
Článok je autorským právom Wendy Andrew /Luna Moon Hare/
