V jeden príjemný večer v polovici leta, zapadajúce slnce sa v jasných očiach zajaca odráža. Toto bolo vtedy a toto je i dnes. Ďalší príbeh Luny Mesačného Zajaca vám rozpoviem.

Stromy sú ovenčené sviežimi a šťavnatými listami. Tráva je mäkká a pohodlná. Dni sú dlhé a lenivé. Za jasných nocí Luna nasledovala Mesiac ako pribúdal a odbúdal. Tancovala pod hviezdami, nad hviezdami i medzi hviezdami, až nastal MEDOVÝ SPLN. Luna letargicky hopká poľom, aby si v dlhom tieni stromu odpočinula a snaží sa zaspať. Ale Cezmínová koruna, ktorú nosi okolo pása toľké mesiace, ju teraz omína akosi viac.

Krčí sa a naťahuje, ale nič nepomáha, aby sa cítila pohodlne. Nakoniec to vzdá a za včelieho bzukotu sa v horúčave tohto dňa pohodlne usadí v tráve. V hlave sa jej zrazu vynárajú bubliny spomienok. Tá bitka za zimnej noci tak dávno. Arianhrod ako dvíha svoj závoj, aby odhalila MAGICKÉ úsvity. Inšpiratívna Brigith a jej MAGICKÝ oheň. Jarná Eostara a jej MIGICKÝ tanec. Krásna Rhinnon a jej MAGICKÁ guľôčka. Toto je skutočne MAGICKÁ CESTA.

Zrazu sa stmieva. Vrany krúžia nad vrcholkami stromov a volajú: „Maj šťastnú cestu Luna.“

Vydá sa hľadať nápoj, aby uhasila svoj smäd. Beží okrajmi polí preplnených plodinami. Okolo ostrovčekov stromov medzi poliami, v ktorých sova húkaním víta noc. Beží až dolu k potoku. Hladina vody je nizska, ale stále jej je dosť, aby uhasila Lunin smäd. Ako pije, zbadá lososa kĺzať sa vo vode. Pláva tam, kde sa okrúhly mesiac odráža na hladine sťa v zrkadle. Toto je MEDOVÝ MESIAC. CEZMÍNOVÝ KRÁĽ jej povedal v dávnom sne: „Za MEDOVÉHO SPLNU sa vrátim.“ Nesmie meškať. Musí nájsť CEZMÍNOVÉHO KRÁĽA a vrátiť mu jeho korunu! Hopká v nádeji, že zbadá znamenie, ktorým smerom sa vydať.

Ale čo to! Toto nie je noc na uvedomele hľadanie. Toto je svätojánsky večer, noc okúzlení. V túto noc víly, roztopašní duchovia a škriatkovia vychádzajú a stretávajú sa, aby sa bavili, hrali sa a šantili. Úbohá Luna! Podpichujú ju a snažia sa ju prekabátiť, až nevie čo je hore a čo dole! Vydavajú sa cestou, po ktorej hopkala a zahalia ju do rúška tajomstva. Luna je zmätená a cíti sa úplne stratená. Jazero zahalia kúzlom, aby vyzeralo ako tráva. Jeden hop a Luna skáče priamo do stredu jazera! 

Šplech! Klesá do hlbokých vôd jazera…

Je tu ticho…Zrazu začuje rytmický tlkot…

Bum-bum, bum-bum, bum-bum

A tlmený hlas prihovárajúci sa jej cez vodu.

„Buď pozdravená Luna, ja som NIMUE, Jazerná Pani. Cestovala si dobre a prišla si práve na úsvite najdlhšieho dňa… Dnes vrátiš korunu CEZMÍNOVÉMU KRÁĽOVI… choď šťastne…“

Luna znovu počuje ten tlkot. Tento krát je však hlasnejší, rýchlejší a naliehavejší. Bum-bum, bum-bum, bum-bum. Je to tlkot jej srdca. Potrebuje sa nadýchnuť! Kope v panike nohami, až sa vynorí na hladine jazera. Lapajúc po dychu sa vytiahne na mäkkú zem na okraji vody. Rozhliadne sa. Noc plná víl sa skončila…

Potom, pomaly, v DEŇ JEHO NAJVäČŠEJ SILY, slnko začína vychádzať. Vrhá dlhé tmavé tiene po celej zemi, tiahnuce sa na západ. A ako slnko stúpa, zvyšuje energiu zeme svojím teplom a svetlom. Trblieta sa skrz stojace kamene a krystály, cez rastliny až k stromom. Zem sa so slnkom spája na úsvite najdlhšieho dňa. Ako teplo slnka objíma Zem a pritom suší jej kouštek, Lunino srdce začne bežať ako o závod a jej fúzy ovládne zvláštne chvenie, MUSÍ nájsť KRÁĽA!

Oslepená jasným slnečným svetlom a v tom zhone, vbehne priamo do dlhej vajúcej sukne ženy! Toto však nie je obyčajná žena! Luna vzhliadne nahor a zbada tú najmilšiu najžiarivejšiu tvár ako sa na ňu usmieva. Luna si uvedomí, že táto žena je odetá vo vajúcej róbe utkanej len z kvetov a lístia. Vynára sa priamo zo zeme! „Ahoj Luna, vitaj na LITHE. Toto je LETNÝ SLNOVRAT.

V tomto čase roka všetko bujnie a hojne rastie, plodiny dozrievajú na poliach. Mláďatá vtáčikov a zvierat, narodené v jari, sú teraz silné a nezávislé.“ Luna sa snaží počúvať, ale jej túžba nájsť kráľa ju rozptyľuje. Zrazu však akoby kvetinová pani čítala jej myšlienky. Nežne zdvihne Lunu a kolísajúc ju ako malé dieťatko jej spieva:

„Príde ten správny čas, toho nemusíš sa báť,

Keď kráľ tu bude, ty vtedy budeš to znať.

Zatiaľ sladko spi moja maličká,

V hrejivých lúčoch slniečka.“

Oči Luny zrazu oťažejú a ona je unášana na vlnách snov. Luna zrazu precitne! Jej zmysly sú plne v strehu. Určite nezmeškala kráľa! „Keď kráľ tu bude, ty vtedy budeš to znať.“ Slová piesne jej znejú hlavou. Náhle, bez varovania ju nohy vystrelia vysoko do vzduchu. Beží s vetrom o závod. Akoby niekto iný ovládal jej telo!

Beží cez polia a lesy, cez potoky a živé ploty

až nakoniec cez medzeru v plote a tam sú jej dvaja králi.

DOKÁZALA TO!

Obaja muži bojujú zo všetkých síl. Tento krát nemajú palice. Zápasia, zvierajú jeden druhého a snažia sa toho druhého zhodiť na zem. Luna sa vykrúti z Cezmínovej koruny, čo tak dlho nosila. Ako obaja muži bojujú DUBOVÝ KRÁĽ vykríkne. Prehráva v tomto boji. Jedným posledným úderom zrazí Cezmíový Kráľ svojho oponenta k zemi. Koruna DUBOVÉHO KRÁĽA sa skotúlala z jeho hlavy. Luna nevie ovládať svoj žiaľ a slzy sa jej kotúlajú po lícach. Prihopká k umierajúcemu kráľovi. Kráľ natiahne ruku, podáva svoju korunu Lune a s posledým vypätím síl zašepká:

„Nos moju korunu, magický zajačik,

Keď Mesiac Jeleňa vládne letným nociam.

Leť s korunou mojou, magický zajačik,

Keď jas Mesačnej Matky počaruje očiam.

Postaraj sa o moju korunu, magický zajačik,

Čepeliam Mesiaca Zberu sa vyhni.

Skáč s korunou mojou, magický zajačik,

Cez pastviny Splnu Hmiel prebehni.

Uháňaj s mojou korunou, magický zajačik,

Keď bodavý dážď zmáča noci Ľadového Splnu.

Vráť sa s korunou mojou, magický zajačik,

Za Mrazivého Splnu, ja bojovať budem znovu.“

Zavrie oči a zomrie. Po Luniných lícach sa kotúlajú slzy. Ona však vie čo musí spraviť. Prestrčí hlavu a predné packy cez korunu. S pasom ozdobeným Dubovou korunou preskacká na miesto kde leží Cezmínová koruna. CEZMÍNOVÝ KRÁĽ doteraz sledoval Lunu, teraz k nej podišiel a zašepkal „Ďakujem ti Slečna Luna.“ Zohne sa k nej a pokračuje „Za to, že si niesla moju korunu skrz točiace sa kolo času. Ja budem kralovať teraz, keď sa dni skracujú a noci predlžujú. Som Kráľ temnoy a odpočinku. Neplač pre DUBOVÉHO KRÁĽA, moja Slečna, lebo on sa vráti. Každý z nás má svoj čas, svoje obdobie.

Bez tmy nemôže byť žiadne svetlo.

Bez zimy nemože byť leto.

Sme dve polovice jedného celku.“

Zdvihne svoju korunu a hrdo si ju nasadí na hlavu. Aký je očarujúci! Keď Luna na neho pozerá, ohromená emóciami, zmocní sa jej pokojné ticho. V tom tichu má zrazu zvláštny pocit, že už tu niekedy predtým bola….Všade navôkol znie spev vtákov. Vzduchom sa nesie ich pieseň, DUBOVÝ KRÁĽ je mŕtvy, CEZMÍNOVÝ KRÁĽ znovu vládne!

Lune je horúco a má smäd. Skacká preč, pás ovenčený Dubovou korunou, aby opäť našla vodu. Slnko začína zapadať, keď Luna príde k prameňu kristáľovej čerstvej vody. Natiahne sa, aby uhasila svoj smäd. Keď pije, slnko sa zrkadlí na hladine, jej uši naplní zvuk zurčiaceho potôčika a počuje hlas… „ Napi sa zo mňa, Luna, do sýtosti a osviež sa, lebo je som MATKOU VôD. Vodilo sa ti dobre. Najdlhší deň sa končí a kolo sa otáča…“Luna zdvihne hlavu a z prameňa sa zjaví krásna lesknúca sa postava. Natiahne ruku a ukáže cestu k večnosti…

Článok je autorským právom Wendy Andrew /Luna Moon Hare/